Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2021

Príde doba post-covidová

Keď sa apoštol Peter na Letnice postavil pred užasnutých a rozpačitých poslucháčov, práve začínajúcu éru Kristovej cirkvi zadefinoval ako posledné dni (Sk 2:17). V Božom škálovaní času trvajú posledné dni už vyše 20 storočí – teda veľmi dlho – ak to pomeriavame s vekom človeka alebo s tým, čo pri sebe vnímame ako dlhé alebo krátke obdobie. A v týchto posledných dňoch na Božej časovej osi zažil celý svet v posledných mesiacoch mimoriadnu udalosť. Vlastne ju zažíva aj teraz a bude ju alebo jej dôsledky určite ešte dlho pociťovať a vyrovnávať sa s nimi.

Pandémia Covid-19 je vo svojej globálnosti mimoriadne lokálna a silne osobná. Zasiahla každého. Dotkla sa života jednotlivcov, rodín, dedín, miest, štátov, korporácií, politík, biznisu, kultúry, obchodu, cestovania, športu. A nielen dotkla, poriadne do nás sotila a niekde až s brutálnymi následkami. Táto pandemická tsunami sa nevyhla ani našim zborom, našej denominácii, našim procesom, životným rytmom a životom bratov a sestier. Ak sa pri našich konferenciách snažíme reflexívne pozerať dozadu a niekedy aj proaktívne dopredu, tak takáto udalosť, so svojou nebývalou intenzitou, rozsahom a dopadmi, to robí o to viac potrebným.

Covid-19 ohrozil náš život a bral život. Má aj veľa nepriamych dôsledkov na náš život, no jeden bol zvlášť významný: Izolácia. Karanténa. Sociálny odstup. Toto ochorenie útočí na život a súčasne zasahuje sociálne tkanivo našich vzťahov. Byť spolu začalo byť nebezpečné. Zhromaždiť sa bolo neúnosným rizikom.

Plačte s plačúcimi (Rim 12:15) je pokyn pre vzájomnú podporu skrze spoločne zdieľanú bolesť a zármutok. Je to jedna z opôr vo forme ľudskej blízkosti pre tých, ktorým sa rozpadol svet alebo prežívajú bolesť zo straty blízkeho človeka. Nešťastie, strata, diagnóza, tragédia a smrť vedú ľudí k sebe. Ak nie priamo zo súcitu, tak aspoň zo slušnosti. Podanie ruky, objatie a tiché vzlyky boli to najmenej, čo sme v takej situácii normálne zvykli urobiť. Koronavírus nás však uvrhol do izolácie a jedny z najťažších chvíľ v živote – chorobu, pohreby a trúchlenie – boli mnohí naši bratia, sestry, priatelia a známi nútení prežívať osamotení. Avšak zomieranie v izolácii – to bolo niečo, s čím sme nepočítali. Tento deficit osobného povzbudenia a spoločne zdieľanej a nesenej bolesti je výzvou pre následný pastoračný záujem a duchovnú starostlivosť o tých, ktorí tým prešli a prechádzajú.

Na druhej strane, dvojice a rodiny, ktoré plánovali a pripravovali svadbu, mali veľmi obmedzenú možnosť okúsiť, čo je to radovať sa s radujúcimi. A v niektorých rodinách i zboroch sa ten plač a radosť dokonca stretávali, za súčasného dodržiavania sociálneho dištancu.

Zdá sa, že pandémia zmrazila alebo zminimalizovala evanjelizáciu – aspoň tú jej formu, ktorá spočívala na osobných kontaktoch. To malo vplyv aj na katechumenátnu prípravu a učenícke vedenie. Opakovane som zažil, aké to bolo zvláštne a málo prirodzené, keď sme sa s novými veriacimi pred krstom alebo pripojením k zboru rozprávali vonku a s rúškami na tvári. Verejné prijímanie ako spoločná oslava nového života z moci evanjelia muselo byť odložené. Je možné, že aj toto prispelo k medziročnému poklesu počtu členov v našej denominácii. Alebo aj niečo iné? Aká je vaša skúsenosť?

Po dobrom zabehnutí kancelárie Rady v predchádzajúcich rokoch som sa v roku 2020 chystal na systematickejšie návštevy zborov a stretnutia so staršovstvami. Protiepidemiologické opatrenia ma však odizolovali od zborov podobne, ako kazateľov a staršovstvá od ich zborového spoločenstva. Naše kontakty sa presunuli na telefóny a do online priestoru. Cirkev začala robiť úplne novú skúsenosť v rozsahu, ktorý sme si predtým nevedeli ani predstaviť a s ktorou sme ani nepočítali. Cennými sa v zboroch stali počítačové a moderné komunikačné kompetencie. A manažovanie prípravy vysielania.

Neviem popísať, akým procesom prešiel ktorý zbor, kým si našiel jemu vyhovujúcu formu komunikácie a zdieľania duchovného vyučovania. Aj celkový obraz pôsobenia našich zborov v online prostredí je v mojom videní veľmi neúplný. Bude pre nás užitočné, keď sa v zboroch zamyslíme nad tým, ako sme reagovali na novú situáciu a čo sme sa pri tom naučili.

• Čo nám pandémia odkryla o živote nášho zboru? Denominácie?

• Ktoré oblasti sa ukázali ako zraniteľné a ktoré životaschopné?

• Ktoré skupiny/oblasti potrebovali najväčšiu podporu a starostlivosť?

• Ktoré skupiny/oblasti ostali najviac bokom a možno zanedbané?

• Komu táto situácia vyhovovala?

• Platilo aj v prípade zboru, že „kto nie je na internete, ten neexistuje“?

• Čo nám pandémia do zborového života dala a čo nám vzala?

Cirkev v online priestore. Je zrejmé, že reakcia zborov na obmedzenú a nakoniec zrušenú možnosť zhromažďovania sa na spoločných bohoslužbách závisela od viacerých faktorov. Tam, kde s online vysielaním mali skúsenosť aj pred pandémiou, to išlo oveľa ľahšie. Na druhej strane sa stalo aj to, že k online vysielaniu a vzájomnej komunikácia sa zbor dopracoval len nedávno. Dôležitú rolu hrala aj pohotovosť a operatívnosť kazateľov a staršovstiev. Kto dlho čakal na zlepšenie situácie a len núdzovo improvizoval, bol nakoniec aj tak nútený osvojiť si nejakú technológiu a postup. A v tejto oblasti sa objavila celá škála prístupov a foriem. Od interaktívneho stretávania na komunikačných platformách v bežnom čase bohoslužieb, cez live streamovanie, online vysielanie zo záznamu až po samostatné stretnutia v inom čase. A pravdaže rôzne kombinácie. Zbory prostredníctvom schopných a ochotných bratov a sestier vytvorili úplne nové koncepty pre používanie piesní, čítanie textov, pripomínanie sviatkov a výročí, kázanie, komunikáciu, zdieľanie.

Tí, ktorí nahrávali svoje príhovory a kázne v obývačkách alebo prázdnych modlitebniach, zrazu komunikovali s fiktívnym obecenstvom. Bez očného kontaktu a bezprostrednej spätnej väzby. Nehovoriac o časovom posune pri vopred nahrávaných záznamoch. Veci a detaily, ktoré si pri bežnom zhromaždení možno ani nevšimneme, zrazu pútali našu pozornosť. Dávali sme si otázku, či toto alebo toto môžeme/chceme pustiť do online priestoru.

Veľkosť a veková skladba zboru takisto zohrala svoju úlohu. V niektorých zboroch – najmä mladších a novších – asi málokto mal problém s „internetami“. No v generačne pestrých zboroch sú bratia a sestry, ktorí nemajú prístup k týmto technológiám, alebo ich neovládajú. Veľa sme si preto pripomínali, že je potrebné udržiavať pravidelný (telefonický) kontakt so starými, osamelými a chorými bratmi a sestrami. Tam pomohol aj klasický spôsob doručovania prepísanej a vytlačenej kázne.

Keďže nezaočkovaní seniori boli/sú najviac ohrozenou skupinou, prirodzene sa im venovala vyššia pozornosť, aj keď reálne možnosti pomoci a komunikácie s nimi boli veľmi obmedzené. A najviac pre tých, ktorí boli v zariadeniach sociálnej starostlivosti. Avšak inou skupinou, na ktorej sa toto obdobie asi výrazne podpíše, sú deti. V našich zboroch sme mali (a dúfam, že aj budeme mať) tradične a historicky zabehnuté skupinové nedeľné a týždenné programy pre deti a dorast. Pandémia to zrušila podobne ako školské vyučovanie. Neostali niekde v zboroch naše deti bokom? Inde si, naopak, túto situáciu všimli a systematicky pripravovali aj časť vysielania či inak spracovaného programu pre deti. A niekde to ostalo len spontánne na rodičoch. No stretol som sa aj s tým, že to vedenie zboru využilo na to, aby pomohlo rodičom – zvlášť tam, kde sú otcovia kresťania – aby sa oni ujali biblického vyučovania svojich detí v rodine. Takže prvotnú nevýhodu pretransformovali na dlhodobú výhodu.

Na druhej strane sú však mladí ľudia vo virtuálnom online priestore ako ryba vo vode (o kvalite tej vody sa dá veľa diskutovať). Pre nich sú virtuálne priestory a vzťahy takmer neoddeliteľnou súčasťou ich kultúry a identity. Preto môžeme mať aj obavy o to, či práve oni sa budú chcieť vrátiť do reálneho fyzického priestoru spoločenstva zboru a vzťahov. Ak nám to Boh umožní, tak prvé mesiace po obnove spoločných zhromaždení nám ukážu aj to, ako sa izolácia podpísala na členoch zborov. Nepribudlo viac čistých konzumentov? Takých, ktorí v nedeľu popri konzumovaní raňajok v posteli môžu „konzumovať“ aj vysielanie prenosu z bohoslužieb. Môj bulharský kolega tento jav nazýva „pyžamoví kresťania“. Rozšíri sa počet nominálnych veriacich a neprítomných/neaktívnych členov? Ak sa už predtým vyskytli problémy aj s uznášaniaschopnosťou členských zhromaždení kvôli veľkému počtu neaktívnych členov, po pandémii to môže byť ešte vypuklejšie. Bude to výzva pre vedenia zborov venovať sa oblasti členstva aj výchovnej disciplíny – čo je o.i. reformačná charakteristika cirkvi (spolu s čistým zvestovaním Slova a náležitým vysluhovaním sviatostí)1. Je to stály priestor pre vyučovanie a aplikovanie učeníckeho procesu v zbore podľa trajektórie veriť – patriť – konať.

Konzumácia obsahu z internetu je spojená aj s tým, že ľudia môžu počúvať (a sýtiť sa) rôznymi učiteľmi, kazateľmi, názormi a to v oveľa väčšom rozsahu ako vo vlastnom zbore. To na jednej strane zvyšuje ich rozhľad, no na druhej strane môže rozostrovať, spochybňovať a relativizovať to, čo sa učí v zbore. Individuálne pohľady sa priamo alebo nepriamo, vyslovene alebo praktikovaním dostanú do súladu alebo kolízie s teologickými presvedčeniami zboru, ktoré svojimi postojmi a vyučovaním reprezentuje kazateľ a staršovstvo, a z ktorých vyplývajú konkrétne aplikácie pre život zboru a procesy v ňom. Tam, kde to v zbore prispeje k sformovaniu či ujasneniu si presvedčení alebo opusteniu nefunkčných stereotypov, to môže priniesť dlhodobý úžitok. Tam, kde to povedie k relativizácii biblických právd, tam, obávam sa, bude pokračovať proces štiepenia.

Zložité je to tam, kde vznikne nesúlad v predstavách a očakávaniach medzi staršovstvom a kazateľom. Niekde sú to praktické otázky vrátane ekonomických, niekde teologické otázky. V troch zboroch to viedlo v minulom roku k odchodu kazateľov zo služby v zbore (Levice, Trnava, Banská Bystrica). Dvaja z nich sú zároveň členmi Rady, čo je pre cirkev veľmi nezvyčajná situácia. Úbytok kazateľov pri súčasnej snahe zakladať nové zbory začína ohrozovať viaceré zbory. Trápi ma nestabilita niektorých zborov, ktoré vznikli z dlhoročných staníc (Vranov, Trenčín a Stará Turá). Je škoda, že rozbehnutá Cesta obnovy v prešovskom zbore, sa, zdá sa, zastavila. No aj z tohto nedokončeného procesu môžeme čerpať užitočné poznatky a neprestať sa venovať revitalizácii zborov podľa princípov zdravého zboru. Tri najmladšie zbory (Košice–Mozaika, Bratislava–Paradox a Žilina–Za kostolom) začali svoj samostatný život aj v podmienkach pandémie. Zatiaľ sme to nemohli spoločne osláviť a ďakovať Bohu za túto milosť, no s nádejou očakávame deň, keď to bude možné.

Oba senioráty si za seniorov prekvapujúco zvolili služobne jedných z najmladších kazateľov. Oceňujem ochotu oboch bratov prijať túto funkciu, no súčasne vidím, že im len pribudli ďalšie úlohy namiesto toho, aby oni dostávali pomoc od starších kolegov. V západnom senioráte sa začína opatrne diskutovať o možnosti rozdelenia tejto veľkej oblasti na dva senioráty. Dôležitá je však funkčnosť a užitočnosť nielen prípadného nového usporiadania, ale aj náplne seniorátnych stretnutí a kontaktov.

Zmenený spôsob rozdeľovania príspevku štátu zvýšil priamu zodpovednosť staršovstiev a zborov za ekonomické zaopatrenie svojho kazateľa a jeho rodiny. Aj tu sa zborov dotkla pandémia, ktorá výrazne zmenila spôsob prispievania na potreby zboru a v niektorých zboroch príjmy významne znížila. Ak zbory svojich kazateľov adekvátne nezabezpečia, tak ich nebudú mať, a nič s tým neurobí ani Rada ani Konferencia. Návrh na záväzné základné platy, o ktorom sme začali diskusiu, je krokom k tomu, aby sa táto problematika stala transparentnou tak v možnostiach ako aj očakávaniach – aj na strane pracovníkov aj na strane zborov.

Je na staršovstvách a súčasných kazateľoch, aby vyhľadávali a venovali sa bratom, ktorí by sa mohli stať vikármi a neskôr aj kazateľmi. Vyžaduje to však, aby kazateľská služba mala dobrú reputáciu, aby starší a kazatelia boli dobrými a príťažlivými vzormi pre túto službu. Podobne ako pri vyhľadávaní a ustanovovaní starších by základným kritériom pri pozývaní do vikariátu mala byť pozitívna skúsenosť s doterajším pôsobením potenciálneho vikára. Nie z hľadiska osobných sympatií, ale predovšetkým jeho ochota, schopnosť a progres v láske k Bohu, k Písmu, k štúdiu; v jasnom formulovaní evanjelia; v pozitívnom vplyve na tých, ktorých vyučuje; proaktívnosť; kritické uvažovanie. Mal by poznať a akceptovať teologické presvedčenia Cirkvi bratskej a byť schopný ich vysvetliť a obhájiť svoj súhlas s nimi. Je to minimum, keďže naša denominácia nemá vlastnú teologickú školu, ktorá by poskytovala vyprofilované vzdelávanie a prípravu. To, čo sa zdá vyhovujúce v lokálnom meradle, sa občas ukazuje ako nedostatočné v kontexte celej denominácie. Niekedy pre nízke miestne nároky, niekedy pre miestne teologicko-eklesiologické špecifiká a niekedy len preto, že daný človek potrebuje dozrieť a dovzdelať.

Príde doba post-covidová. Aký bude náš návrat do „normálnych koľají“? Chceme obnoviť čo sa len dá na pôvodnom pred-covidovom pôdoryse, alebo to bude príležitosť po pandémii robiť niečo inak? Pamätajme a aplikujme to, k čomu apoštol Peter povzbudzuje a vyzýva ranocirkevné zbory, ktoré sa ocitli vo víre rôzneho trápenia, utrpenia a zápasov – čo, ako vidíme, trvá podnes:

Jeho [Božia] božská moc nám darovala všetko potrebné pre život a nábožnosť, keď sme poznali toho, ktorý nás povolal vlastnou slávou a konajúcou mocou. Tým nám daroval vzácne a veľmi veľké prisľúbenia... Preto milovaní, keďže očakávate takéto veci [nečakaný druhý príchod Pána Ježiša], usilujte sa, aby vás Pán našiel nepoškvrnených a bezúhonných v pokoji... Chráňte sa, aby ste sa nedali oklamať bludom bezbožníkov a nepadli zo svojho pevného postavenia, ale vzrastajte v milosti a poznávaní nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Jemu sláva aj teraz aj naveky. Druhý Petrov list 1:3n; 3:14, 18.

Štefan Evin

1 „Tato viditelná církev bude nejblíž svého ideálu tam, kde bude složena z najvětšího počtu znovuzrozených a dá se říditi a spravovati Duchem svatým podle slova Božího čistého a nefalšovaného a posluhuje si svátostmi, jak to Kristus přikázal. K tomu provádí kázeň podle slova Božího, bdíc nad vzrustem v milosti, chráníc svaté svatým a bráníc, aby hřích a počet neznovuzrozených nezavládl.“ ADLOF, A. Přehled biblického učení. Praha: Oliva, 1994, s. 47.