Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2023

Svoju správu pre Konferenciu v roku 2019 som končil týmto odsekom:

Na konci týchto úvah však ostáva na stole otázka, ako sa v cirkvi postavíme k výzve, ktorá sa týka spolužitia odlišných, protichodných až navzájom sa vylučujúcich presvedčení a postojov. Akú mieru diverzity unesieme? Ako usporiadať funkčné vzťahy v denominácii tak, aby sme sa vzájomne neohrozovali?

V spomínanej správe som sa zaoberal otázkou teologickej nejednotnosti a z toho prameniacich obáv o jednotu a smerovanie cirkvi. Nasledujúce roky tieto obavy potvrdili a asi aj zväčšili. To, o čom sa skôr len šepkalo, je v súčasnosti bolestným priznaním, výčitkou alebo argumentom v rôznych diskusiách a na rôznych fórach. Zviditeľnili to aj posledné – neúspešné voľby Rady.

Rôznosť, ale s ustupujúcou jednotou

Je fakt, že všetky naše zbory sa zatiaľ hlásia k CB a všetci členovia CB (dúfam, že až na výnimky – lebo aj s tými som sa už stretol) sa tiež hlásia k CB. Avšak už dávnejšie sme si priznali a zracionalizovali, že nie každý kazateľ CB je kompatibilný s každým zborom CB. No aj medzi zbormi sú už také rozdiely v teologických presvedčeniach, premietajúce sa do praxe zborového života, že sme sa zaoberali návrhom, aby prevod členstva medzi zbormi nebol automatický. Silná diverzita je v niektorých prípadoch aj v samotných zboroch a dochádza k tomu, že určitá skupina opustí pôvodný zbor a stane sa stanicou zboru z iného mesta. Alebo skupina opustí rovno zbor i cirkev. A v jednom či druhom prípade môže ísť tak o skupinu s konzervatívnym/klasickým ako aj progresivistickým/alternatívnym teologickým zafarbením. Nahlas sa hovorí o „vytesňovaní“ jedných či druhých.

V cirkvi nemáme orgán/autoritu, ktorá by nielen určovala, čo je z vieroučnej a praktickej stránky v hraniciach presvedčení CB, a už vôbec nie autoritu, ktorá by dodržiavanie toho, čo je stanovené, aj sledovala a vyžadovala. A zdá sa, že nie je ani ochota takú autoritu akceptovať. Lebo rozmanitosť tomu prirodzene bráni. Formálne je to Konferencia, ktorá podľa Poriadku

– posudzuje pôsobenie cirkvi a dbá, aby Zbory zachovávali Ústavu, Vyznanie viery a Poriadok rovnako ako uznesenia Konferencie a Spoločnej konferencie,

– robí dohľad na činnosťou zborov,

– priamo alebo prostredníctvom Rady napomína Zbor, ktorý sa previnil voči Ústave, Vyznaniu viery, Poriadku alebo uzneseniu Konferencie alebo Spoločnej konferencie a výchovne ho kázni. (Poriadok CB, článok 60 odsek 4)

Prakticky je to však nevykonateľné. Konferencia, tak ako je koncipovaná, nemá ani schopnosť ani nástroje, aby toto mohla robiť. V určitých prípadoch prinajlepšom môže konať na návrh Rady, ktorá takisto nemá v tomto smere oveľa väčšie možnosti. A tie sa takmer neutralizujú, keď je Rada nejednotná.

Väčšina zborov však žije svojou vnútornou a vonkajšou dynamikou a hoci na ne majú tieto objektívne vonkajšie skutočnosti určitý vplyv, zbory sa pozitívne sústreďujú na svoju víziu a misiu a do nej investujú svoje zdroje. Jednoducho idú ďalej podľa svojich presvedčení. Reálny život denominácie sa vždy odohráva v zboroch. Dôsledkom toho, že sa každý zbor nakoniec zariadi podľa seba, je praktické posilňovanie kongregacionalizmu na denominačnej úrovni. Na úrovni zboru to komplikuje život tým členom, ktorí sú výrazne vľavo v zbore orientovanom doprava, alebo naopak. Zo zborov, ktoré sa usilujú byť tak široké, že chcú vyhovieť takmer každému presvedčeniu, odchádzajú (vnútorne alebo aj reálne) aj tí z ľavej strany aj tí z pravej strany.

Máme problém s hranicami a obsahom evanjelikalizmu a súčasne s reformovanými presvedčeniami, aj keď sa k nim (prinajmenšom formálne) hlásime. Na podporu odklonu od reformovaných vyznaní sa používa strašenie fundamentalizmom, „kalvinizáciou“, prípadne „novým kalvinizmom“. Bez toho, aby bolo konkrétne vyjadrené o čo ide. Na druhej strane, snaha zbavovať Písmo autority, rozrieďovanie evanjelia, prejavy etického a morálneho relativizmu si nesú označenie „liberalizmus“ alebo „revizionizmus“ či „progresivizmus“.

Nie sme originálni

Čo sa teda s nami a medzi nami deje? Naša denominácia, naše zbory, naši kazatelia, staršovstvá, členovia a návštevníci žijú v prostredí, ktoré prináša a reflektuje podnety z našej stredoeurópskej kultúry. Zároveň sme súčasťou globálnych trendov ako vo filozofii, tak v teológii a kultúre. Vnímame vývoj v zahraničí, čítame autorov z iných kontinentov a prostredí a tak, ako iPhony a smart hodinky sa dajú kúpiť a používať aj na Slovensku, tak sa väčšina globálnych trendov prejavuje s určitým časovým posunom aj u nás. V našej spoločnosti, kultúre i v cirkvi.

Výrazne som si to uvedomil nad knihou Evangelikálové od Rogera E. Olsona[1]. Jeho opisný a popisný prístup pomáha pri rozlišovaní a orientácii. Lepšie poznanie toho, v akom teologickom a myšlienkovom prostredí sme a ako sa toto prostredie vyvíjalo, je základom pre hľadanie riešenia. Olson analyzuje vývoj evanjelikalizmu v anglosaskom svete, s ktorým sme však nepriamo prepojení prostredníctvom predstaviteľov rôznych smerov a literatúry. Pozrime sa teda na nás z určitého odstupu.

Pojem fundamentalizmus, ktorý sa dnes často používa ako hanlivá teologická nálepka, je odvodený od série brožúr s názvom Základy (The Fundamentals), ktoré vychádzali v  Kalifornii v rokoch 1910-1915. Brožúrky obsahovali články o základných kresťanských pravdách ako je autorita Písma; vtelenie, božskosť, narodenie z panny, vykupujúca smrť, telesné vzkriesenie a osobný návrat Ježiša Krista; Svätý Duch; hriech, spasenie a súd; bohoslužba; svetová misia a evanjelizácia. Slovo fundamentalista  označovalo každého, kto verí hlavným tvrdeniam kresťanskej viery. Bola to reakcia konzervatívnych protestantov na vzostup sekularizovaného a liberálneho protestantizmu na prelome storočí.  Pôvodne bolo  označenie fundamentalisti akceptovateľným synonymom pre evanjelikáli. Ich postoje boli veľmi konzervatívne, ale ich prístup nebol ani militantný ani separatistický. Chceli návrat k tomu, čo považovali za historický protestantizmus.

Zo zápasu konzervatívcov a liberálov sa však v tridsiatych rokoch 20. st. vyvinul iný druh fundamentalizmu s bojovnou rétorikou a separatistickými prejavmi. Jeho prívrženci opúšťali hlavné protestantské cirkvi a zakladali menšie, ultrakonzervatívne denominácie a inštitúcie. Úplne alebo čiastočne prijali relatívne nový prístup k výkladu Biblie a k posledným časom – dispenzacionalizmus. Pokiaľ mal byť niekto verný Písmu, musel veriť v doslovné tisícročné kráľovstvo alebo dokonca v „tajné vytrhnutie“ cirkvi, po ktorom bude na konci dejín nasledovať sedemročné obdobie „veľkého súženia“. Rozvinuli učenie a prax odmietania spolupráce s evanjelikálmi, ktorí sa neoddelili od „odpadlíckych liberálov“ vo veľkých cirkvách. Mnohí jeho predstavitelia boli zástancovia rasovej segregácie, verejne vystupovali proti katolicizmu a zastávali krajne pravicové politické názory.

Pre ľudí, ktorí chceli byť braní vážne ako pozorní, premýšľaví, milí a otvorení ľudia, začalo byť z tohto dôvodu označenie fundamentalista veľmi problematické. A tak sa v štyridsiatych rokoch na scénu evanjelikalizmu dostáva nový, postfundamentalistický  evanjelikalizmus. Od tejto doby vedľa seba existujú dva smery konzervatívneho protestantského kresťanstva: Prvý má charakter militantného a separatistického fundamentalizmu a druhý je mierumilovný a spolupracujúci evanjelikalizmus. Z veľkej časti vyznávajú rovnaké učenie, ale v ich prístupe ku kultúre a k cirkvi sú veľké rozdiely. K postfundamentalistickému (alebo novému) evanjelikalizmu sa hlásili  reformovaní (kalvinisti), arminiáni, wesleyiáni až po adventistov a tiež mnohé denominácie hnutia svätosti a letničné denominácie. Niektorí evanjelikáli tohto prúdu boli a sú presvedčení o biblickej bezchybnosti, iní vôbec. Všetci veria, že Písmo je nadprirodzene inšpirované, ale niektorí z nich radi ponechávajú povahe tohto procesu istú tajomnosť. Niektorí vyznávajú doslovnú inšpiráciu. Niektorí sú päťbodovými kalvinistami a iní sa hlásia k arminianizmu a niektorí dokonca k otvorenému teizmu (Božie obmedzené predzvedenie). Sú medzi nimi vášniví obhajcovia premilenializmu aj dispenzacionalizmu, zatiaľ čo iní sa hlásia k amilenializmu a zopár k postmilenializmu. Niektorí vyznávajú cirkevnú hierarchiu a vyššiu liturgiu, iní sa držia autonómie miestneho zboru a ich bohoslužby sú neformálne.

Tu je dôležité zdôrazniť, že žiadna denominácia ani zbor by nemohli fungovať, keby v nich bola súčasne prítomná zmes týchto presvedčení. Mohli a môžu fungovať v hnutí, v sieti, pričom jednotlivé denominácie či zbory majú svoje vlastné vyznania viery, katechizmy, zásady a poriadky. Ak by sme pripustili, že sa v našej cirkvi či v našich zboroch súčasne vyskytuje hoci len časť takej evanjelikálnej rozmanitosti, je prakticky nemožné dosiahnuť efektívnu jednotu, porozumenie a akcieschopnosť.

Vývoj však nezastal. V atmosfére ujasňovania si evanjelikálnej identity a vymedzovania sa voči liberalizmu a fundamentalizmu začali niektorí evanjelikálni myslitelia na prelome milénia zastávať prístup, ktorí sa dá označiť pojmom postkonzervatívna evanjelikálna teológia. Títo evanjelikáli (niekedy označovaní ako post-evanjelikáli) reprezentujú určitú nespokojnosť so starými formami, starými diskusiami, samoúčelným tradicionalizmom a najmä s maximálnym konzervativizmom. Sú presvedčení, že súčasná „evanjelikálna tradícia“ často zväzuje a bráni tvorivosti, novátorským prístupom a obnove. Vo svojom uvažovaní zámerne „vyčnievajú z radu“. Teológiu chápu ako cestu alebo púť, a teológov skôr ako priekopníkov než ako ochrancov a stráž pri bráne. Ich postojom  je „veľkorysá/štedrá ortodoxia“, ktorá o.i. sa vzdáva reformačných „solas“[2]; biblický text nepovažuje za autoritatívny, ale za naratívny; radšej dáva otázky ako odpovede; vyhýba sa konfrontácii človeka ako hriešnika, aby ho neurazila; pravda odvodzuje od skúsenosti. Z tejto teológie vychádza aj časť emergentného hnutia.

Ambivalentná nálepka

Na tento trend v evanjelikalizme (no nielen na tento) reaguje nový kalvinizmus. Často je nesprávne označovaný ako neokalvinizmus, ktorý sa však vzťahuje k filozofickému, kultúrnemu a politickému hnutiu reprezentovanému holandským predsedom vlády Abrahamom Kuyperom v 19. storočí.

Aby sme mali predstavu o tom, čím je nový kalvinizmus charakteristický, uvediem jeho 12 vlastností podľa Johna Pipera z roku 2014[3]:

1. Nový kalvinizmus vo svojej vernosti v neomylnosť Biblie prijíma biblické pravdy, ktoré sa nachádzajú v piatich bodoch kalvinizmu (TULIP[4]), a zároveň sa bráni používať túto skratku (alebo akéhokoľvek inú systematickú nálepku). Bráni sa napríklad prijať učenie o obmedzenom vykúpení. Zameriava sa na kalvinistickú soteriológiu.

2. Uznáva Božiu zvrchovanosť v spasení a vo všetkých záležitostiach života a dejín.

3. Má silnú komplementárnu príchuť s dôrazom na všestranný rozvoj mužov a žien.

4. Prikláňa sa k tomu, aby v kultúre pôsobil a nie ju popieral, a zároveň zastáva niektoré kultúrne cudzie postoje v otázkach, ako sú napr. praktiky osôb rovnakého pohlavia a potraty.

5. Uznáva kľúčové miesto miestneho zboru.

6. Je zameraný na evanjelizáciu a misiu.

7. Je medzidenominačný, ale má silné baptistické jadro.

8. Zahŕňa charizmatikov aj necharizmatikov.

9. Dáva prednosť pietizmu alebo zbožnosti v puritánskom duchu s dôrazom na podstatnú úlohu citov v kresťanskom živote. Zároveň si váži rozvoj myslenia a uznáva hodnotu seriózneho vedeckého bádania.

10. Angažuje sa vo vydávaní kníh, pôsobení cez internet a sociálne médiá.

11. Je to medzinárodné, multietnické a kultúrne rôznorodé hnutie bez organizačnej štruktúry.

12. Je silne zameraný na evanjelium, na kríž. Aplikuje evanjelium na všetky oblasti života.

Náš reformovaný základ

Rôznorodosť evanjelikálneho hnutia spôsobuje, že sa jednotlivé skupiny formujú okolo výrazných predstaviteľov. A podľa názorov a postojov týchto učiteľov sa potom posudzujú aj jednotlivé prúdy. Rôznorodosť je zároveň nevyhnutne aj príčinou napätí. Jedným z nich je vzťah k reformovanej teológii. Keďže naša cirkev sa od svojho vzniku až doteraz hlási k reformovaným konfesiám a od roku 1995 aj k zásadám evanjelikálneho hnutia[5], po tom, ako som sa dotkol dynamiky na evanjelikálnej scéne, v závere chcem odcitovať niekoľko myšlienok jedného z prvých významných teológov Cirkvi bratskej, kazateľa Aloisa Adlofa, na tému reformovanosti našej cirkvi, ktoré predniesol na Konferencii našej cirkvi v roku 1911:[6]

Našou témou dnes nie je výhodnosť alebo nevýhodnosť nášho mena v očiach našich súčasníkov, ale chceme si objasniť, kto sme. Sme a boli by sme reformovaní aj keby sme sa nazývali jednoducho len kresťanmi, Pánovými učeníkmi alebo bratmi… Hlásime sa k princípom reformovanosti, tak ako sa v dejinách prejavili, aj keď sme ochotní učiť sa aj od hnutí, ktoré sa prejavujú inak.

Ktoré sú to teda princípy reformovaného typu?

Poslušnosť voči Bohu, Božia bázeň, ten opravdový názor na život, kde sa všetko deje pred Božou tvárou, ktorý je zvrchovaným Pánom všetkého a ktorého vôľa je suverénna vo všetkom: to je jeden z princípov reformovaného typu. Boh to chce! A to rozhoduje. A preto poznanie, rešpektovanie a konanie Božej vôle vo všetkom, preto obracanie sa vo všetkom k Písmu svätému je charakteristickým znakom reformovaného typu.

Božia česť a vôľa tvorí základ celého reformovaného prístupu. Z toho vyplýva návrat k jednoduchým formám ducha, tendencia k zjednodušeniu cirkevného zriadenia a obradov; všeobecné kňazstvo veriacich, privádzanie človeka k plnej závislosti na samotnom Pánovi bez akýchkoľvek prostredníkov, nedôvera voči všetkému, čo sa nedá odôvodniť Písmom.

Z toho pramení definícia cirkvi a vysluhovanie sviatostí. Je to reformovaný princíp, ktorý buduje cirkev len zo skutočne veriacich, vykúpených, z údov Krista Pána, ktorí sú spoločne účastníkmi Krista a Jeho pokladov a darov.

Je to reformovaný princíp, ktorý zdôrazňuje, že viera nie je len určité poznanie, podľa ktorého uznávam za pevnú pravdu to, čo nám Boh zjavil vo svojom Slove, ale pevná istota, že aj mne Boh daroval odpustenie hriechov, večnú spravodlivosť a spasenie, a to z púhej milosti, len pre Kristove zásluhy. A tento stav milosti ma robí živým členom spoločenstva vyvoleného k večnému životu. Viem, že aj ja som jeho živým členom a naveky ním zostanem. (Heidelb. kat. ot. 55. 54. 21)

Teda aj my s plnou váhou a napriek nemožnosti dosiahnuť ideál prehlasujeme, že na tomto reformovanom základe chceme stavať a budovať svoju cirkev.

Rovnako aj vo sviatostiach vidíme to, čo v nich vidia reformované vyznania: „Sú to sväté viditeľné znamenia a pečate, ktoré Boh ustanovil k tomu, aby sme ich používaním ešte lepšie rozumeli zasľúbeniu evanjelia a ako pečaťou mali potvrdené, že nám z milosti daroval odpustenie hriechov a večný život na základe jedinečnej obeti Krista dokonanej na kríži.“ (Heid. ot. 66) Pravdaže, aj pri sviatostiach je nevyhnutná viera. A preto so všetkou energiou odpovedáme na otázku: „Smú byť krstené nemluvniatka takých rodičov, ktorí nechcú opustiť svoj bezbožný život?“ s Karafiátom: „Nesmú“; (Ref. kat. 26) a rovnako s ním na otázku: „Smú k Večeri Pánovej pristupovať tí, ktorí nechcú opustiť svoj bezbožný život? „Nesmú“ a kde napriek tomu s dovolením pristupujú, tam nie je Pánova cirkev.“ (ot. 31) Alebo s Heid. kat. „Smú sa k Večeri Pánovej pripustiť tí, ktorí svojim vyznaním a životom preukazujú, že sú neveriaci a bezbožní?“ „Nie, neveriaci a bezbožní sa nemôžu pripustiť k stolu Pánovmu, lebo by to znehodnocovalo Božiu zmluvu a Jeho hnev by sa zapálil proti celému zhromaždeniu.“

Ak by sme opustili tento základ, tým by sme vyznali, že sme prestali byť nielen cirkvou reformovanou, ale prestali by sme byť cirkvou Pánovou vôbec. Je síce možné, že sa aj pokrytcom poslúži. Kvôli tomu však sviatosti neprestali byť sviatosťami. Ale keby sa vedome zotreli hranice medzi veriacimi a neveriacim, obrátenými a neobrátenými... keby krst a Večera Pánova klesli na úroveň náboženstva a stratil by sa ich význam kvôli tomu, že tam chýba reálny život viery a horlivosť za Božiu česť, – tam došlo k posunom základov a tam nie je cirkev reformovaná. Sami seba skúmajme, sami seba sledujte, či sa držíte viery. Menovite starším a menovite kazateľom prislúcha v tomto ohľade úloha byť strážcami zo Siona.

Zo strachu pred Božím hnevom a zo žiarlivosti, aby mal Kristus peknú cirkev, vychádza rys reformovanosti, ktorý sa prejavuje cirkevnou disciplínou... K tomu reformovanému princípu cirkevnej disciplíny sa naplno priznávame a usilujeme sa ju vykonávať podľa toho, ako nám v tom Pán poskytuje svetlo.

A preto v našej ústave odpovedáme na otázku: Kto je členom? „Za členov slobodnej ref. cirkvi môžu byť prijatí iba tí, ktorí vyznávajú, že sa celým srdcom obrátili k Pánovi Ježišovi, že majú odpustené hriechy a istotu spasenia a svojím životom oprávňujú k nádeji, že prešli zo smrti do života a ktorí sa dobrovoľne a z presvedčenia prihlásia k cirkvi.“ „Veriaci tvoria cirkev.“

Keby sme chceli z tejto zásady zľaviť, prestali by sme byť cirkvou reformovanou. Nestačí, aby sme to mali len vo svojom vyznaní, ale aby sme to dôsledne uskutočňovali. Preto je nutné klásť vždy znovu dôraz na to, aby sa prijímanie do cirkvi dialo pred tvárou Božou a so svätou zodpovednosťou voči pravde, aby sa čoskoro prax nelíšila od učenia, čo by viedlo k zavrhnutie zásad a učenia, najprv len v tichosti a potom aj verejne.

Chcem poukázať ešte na jeden reformovaný princíp. Ťažisko Lutherovej reformácie spočíva v osobnom vzťahu k Bohu a určite je to veľkolepá vec: Viera, ktorá ospravedlnenie prijíma. Ale ešte veľkolepejšie je ťažisko Kalvínovej reformácie, ktorá zdôrazňuje Božiu milosť. Naše spasenie nezávisí na nás, dokonca ani na našej viere nie, ale len na zvrchovanej Božej milosti. Základy spasenia kladieme tam, kde ich položil Boh – do Jeho večnej vôle. Veríme, že nie my sme si Jeho vyvolili, ale že On si vyvolil nás... Kalvín celé spasenie chápal rovnako ako Pavol, že je prejavom Božej zvrchovanej vôle od večnosti.

I my veríme v Božie vyvolenie. Pravdou však je, že jeho teória naráža na našu obmedzenosť. Nie sme schopní vystihnúť a usporiadať všetky dôsledky, ktorých sa naša myseľ ľaká. A preto veľa neteoretizujeme, ale prakticky chápeme a tešíme sa z vyvolenia, čím dlhšie veríme, čím bližšie sme k cieľu, čím hlbšie poznávame, že naše spasenie aj naša viera je len milosť a znova len milosť.

Je to fakt, že lutherský smer reformácie mal vplyv aj na smer reformovaný, a že vplyvom veriacej nemeckej literatúry niektoré reformované články získavajú občas u niektorých našich bratov akési zafarbenie. Existuje celý rad rôznych smerov a hnutí, s ktorými sa musíme občas stretnúť a vysporiadať, a snáď sa aj niečomu od nich priučiť, ale reformovaných základov sa nemienime a nechceme vzdať. Sú to vzácne pravdy overené Písmom a skúsenosťou.

Takisto nechceme tvrdiť, že tieto pravdy, tak ako ich vyjadrili staré vyznania, nemohli byť lepšie vyjadrené, alebo zrozumiteľnejšie pre dnešných ľudí alebo pre naše deti: nie, dá sa zlepšovať vyjadrenie, výklad, poznanie, metóda, ale odmietame takzvané pokrokové náboženstvo, ktoré mätie pojmy a mení základy. Kristus Ježiš, Boh a človek, náš zmierca vo svojej krvi, zvrchovaný kráľ svojej cirkvi, ako sa nám podáva v Božom slove, tento Baránok Boží, ktorý sníma náš hriech, zostáva naším neochvejným základom.

V tejto súvislosti je užitočné pripomenúť, že na prelome milénia (1998) vzišiel z členského zhromaždenia bratislavského zboru takýto návrh pre konferenciu: Návrh na návrat k pôvodnému názvu cirkvi – Slobodná reformovaná cirkev. Škoda, že nebol prijatý, lebo časť identity vyjadruje aj meno. No aj bez explicitného mena je mojou túžbou, aby sme zostali hore charakterizovanou reformovanou cirkvou, zbormi a kresťanmi.

Čelíme teda otázke hraníc a obsahu evanjelikalizmu resp. reformovanosti. Inak povedané, ktoré teologické myšlienky a prax môžu byť považované za evanjelikálne a reformované, a ktoré nie[7]. Len nevieme, ako o tom viesť zmysluplný rozhovor. Sme do veľkej miery teologicky postmoderní. A tak si v tejto neujasnenosti a nezáväznosti každý hľadáme svoju cestu a spriaznených spolupútnikov.

Nakoniec sa toto moje uvažovanie dá zhrnúť do jednej myšlienky: To, čo nás spája a rozdeľuje, to, čo nás bude spájať alebo rozdeľovať, je naše chápanie Boha. U Neho všetko začína a v Ňom všetko aj končí, ako to vyjadruje aj apoštol Ján:

Nenapísal som vám preto, že nepoznáte pravdu, ale preto, že ju poznáte... Vo vás nech len zostáva to, čo ste počuli od začiatku. Ak vo vás zostane, čo ste počuli od začiatku, aj vy zostanete v Synovi a v Otcovi. 1Jn 2:21-24

 *

Dodatok

Tu sú niektoré osobnosti a predstavitelia spomínaných prúdov. Bolo by zaujímavé hovoriť aj o tom, kam patria súčasné aj minulé osobnosti našej cirkvi.

Pôvodný fundamentalizmus:

R.A. Torrey, B.B. Warfield, A.T. Pierson, James Orr, Campbell Morgan, J.C. Ryle, Handley Moule

Militantný a separatistický fundamentalizmus:

W.B. Riley, John R. Rice, Bob Jones, Carl McIntire, Jerry Falwell

Postfundamentalistický evanjelikalizmus:

J.C. Ockenga, B. Graham, Carl F. Henry, Edward J. Carnell, Donald G. Bloesch, J.I. Packer, John Stott, Kevin Vanhoozer, Bernard Ramm (!)

Postkonzervatívny evanjelikalizmus (Emerging church):

Bernard Ramm (!), Clark Pinnock, J.Richard Middleton, Brian J. Walsh, Stanley J. Grenz, Brian McLaren, Rob Bell

Nový kalvinizmus (The Gospel Coalition):

R. C. Sproul, John MacArthur, John Piper, D. Carson, Mark Dever, Kevin DeYoung, David Jackman, C.J. Mahaney

***