Správa predsedu Rady Cirkvi bratskej pre Konferenciu 2024

Štefan Evin

 Vízia 4x10: Úspech/neúspech – alebo vernosť?

 Moje pôsobenie v Rade CB bolo spojené aj so zakladaním zborov v druhej dekáde tohto milénia. Na Konferencii v roku 2016 predstavil Odbor pre zakladanie zborov (PLANt.sk) víziu 4x10: Chceme pracovať s 10 ročným cieľom založenia 10 nových zborov, tréningu 10 nových tímov a vyhľadať ďalších 10 nových zakladateľov zborov.

 Predchádzal tomu vývoj, ktorý začal seminárom Evanjelizačno-misijného odboru vo Veľkom Slavkove v júni 2012. Pokračovalo to pastorálkou „Zakladanie a obnova zborov“ v Milovách s Dietrichom Schindlerom v roku 2013, ktorý tam povedal: Budúcnosťou zboru nie sú deti a mládež, ale stratení ľudia vonku, mimo náš zbor, ktorí majú počuť evanjelium a prísť do zboru. Nasledovalo zriadenie Odboru zakladania zborov v roku 2015, ktorý si dal meno PLANt.sk, a v tom istom roku Konferencia CB prijala dve priority: (1) Rozširovanie cirkvi do nových oblastí, (2) Obnova zborov.

 Pôvodné znenie vízie 4x10 bolo veľmi antropocentrické, preto ju PLANt.sk v roku 2017 pozmenil nasledovne: Túžime po tom, aby si nás Boh použil tak, že za 10 rokov bude existovať 10 nových zborov, bude rozvinutých 10 evanjeliových komunít s potenciálom pre vznik zboru a bude pripravených 10 nových vedúcich schopných založiť nový zbor.

 Prešlo 8 rokov od prezentovania tejto odvážnej vízie v cirkvi. Za ten čas bolo založených päť nových zborov. Teda polovica z vízie, nehovoriac o oveľa menšom počte tímov alebo nových vedúcich. Ako to vnímame? Môj rozhovor s predsedom PLANt.sk Tomášom Henželom na túto tému som spracoval do tejto správy.

 Neboli sme prví

 Myšlienka zakladať nové zbory existovala v cirkvi dávno pred rokom 2012. Príbeh zakladania zborov siaha do obdobia pred rokom 1989. V roku 1970 boli na Slovensku štyri zbory: Prešov, Bratislava, Levice a Bardejov. Nasledovala dlhá normalizačná pauza a ďalšie zbory vznikali až od roku 1987 a len osamostatňovaním staníc: 1987 (Stará Turá), 1988 (Michalovce), 1989 (B.Bystrica). Z niektorých staníc vznikali zbory aj v slobodných pomeroch: 1991 (Žilina), 1992 (Košice); 2000 (Trenčín), 2001 (Kalinovo), 2003 (Hermanovce), 2007 (Vranov), 2013 (Spišská Nová Ves).

 Zdá sa, že táto forma vzniku zborov je už za nami a dnes nás trápia len niektoré rozpačité dozvuky tohto trendu (Trenčín, Kalinovo, Vranov) – a nedostatok kazateľov. Motív, prečo vznikali zbory zo staníc – najmä po roku 1989; spôsob ako vznikali; ich životaschopnosť a poznatky z tohto procesu by bolo užitočné ešte spracovať.

 Prvý ponovembrový pokus založiť zbor na úplne novom mieste vychádzal z bratislavského zboru v rokoch 1991-1992, keď vznikol zbor v Petržalke. Tento zbor bol zrušený v roku 1997, pričom do niektorého zboru CB, pokiaľ viem, neprešiel žiaden jeho člen. Táto skúsenosť trochu otriasla predstavami prvej ponovembrovej generácie zakladateľov zborov. Cirkev sa s dôsledkami tohto krachu musela právne vyrovnávať ešte ďalších desať rokov.

 Medzitým bol pokus založiť zbor v Žiari nad Hronom (1992-2014, ale zbor nevznikol; dnes je tam malá skupina) a na stanici v Dolnom Kubíne (1997-2003, ale zbor nevznikol a stanica zanikla).

 Úspešná, hoci veľmi náročná, bola snaha levického zboru o nový zbor „od nuly“ v Nitre (1997–2009) a v roku 2013 vznikol zbor Bratislava–Kaplnka odčlenením časti členov od pôvodného zboru.

 Držiac sa vízie 4x10 vznikol od roku 2016 s cieľavedomou podporou PLANt.sk zbor v Trnave (2018), Svätom Jure (2020), Košiciach – Mozaika (2020), Bratislave – Paradox a Žiline – Za kostolom (2021).

 Prvá generácia zakladateľov zborov po roku ’89 priniesla veľkú osobnú obeť a takmer duchovne vykrvácala. Nemala na čo a na koho nadviazať. Od koho domáceho sa učiť. Nemala sprievodcov na neznámej ceste. Jej protagonisti však intenzívne vnímali dve veci: (1) Máme od Pána Ježiša Veľké poverenie zvestovať evanjelium a získavať učeníkov; (2) Na Slovensku sú veľké oblasti, kde nie je žiadne evanjelikálne spoločenstvo.

 Nová abeceda

 Mladá generácia nevnímala zbory, v ktorých žila, ako niečo, čo tiež malo svoj začiatok, vlastnú genézu vzniku, vlastný osobitý príbeh. Pritom každý zbor tu v istom momente ešte nebol a potom už bol. Každý zbor niekedy a z nejakého dôvodu vznikol. Ale málo, ak vôbec, sme sa venovali tým momentom vzniku. Útlm počas komunizmu v nás vytvoril dojem, že zbory tu jednoducho stále boli a sú. Veď aj na dedinách sú všade kostoly, aj protestantské, takže sme nevyrastali s pocitom núdze a veľkej potreby, že sú tu celé časti Slovenska, kde nie je žiaden evanjelikálny zbor.

 Tí, ktorí to začali takto vnímať, to boli priekopníci, chytajúci sa (aj naivne) zahraničných, najmä amerických konceptov zakladania zborov – lebo iné zdroje vtedy neboli. Ale okolo nich bola väčšia skupina ľudí, ktorí o tom uvažovali, ktorých toto zaujímalo a zúčastnili sa napríklad kurzov zakladania zborov, ktoré opakovane organizovala Evanjelická aliancia. Hoci reálne sa do toho dalo len zopár jednotlivcov, ostatní ostali podporovateľmi tejto myšlienky. Na nové miesta sa však presťahovali len jednotlivci, prípadne nejaká dvojica. A to sa dnes ukazuje ako nedostatočný „tím“ na zakladanie zboru. Nepoznali sme dôležitosť a význam komunity veriacich. Vyrastajúc v zboroch nám väzbu na zbor výrazne zaisťovali rodinné väzby. Dokonca tak silno, že podľa slov jedného môjho kolegu „krv je silnejšia ako evanjelium“. A v rodinách, v príbuznosti, ľudia zažívali svoje blízke vzťahy, pomoc, podporu, zábavu, relax, dovolenky. Ťažké to mali tí, ktorí nemali v zbore svoje rodiny. No a keď sa ľudia z takýchto vzťahovo košatých rodín ocitli na novom mieste, kde chceli založiť zbor a nemali tam svoju rodinu, nevedeli ako vytvoriť komunitu a cítili sa veľmi odcudzení. Lebo známkou nového zboru bolo hlavne mať verejné bohoslužby. A k tomu boli bombardovaní otázkou: „Koľko vás už je?“

 Najnovšia generácia zakladateľov tento vážny deficit blízkych vzťahov na novom mieste už rozpoznala a výrazne sa sústredila na ľudí a vzťahy. Spoločné bohoslužby začali až potom, keď fungovalo stretávanie, život, vzťahy a služba v malých komunitách zámerne otvorených a pozývajúcich susedov, známych, kolegov či neveriacich príbuzných. A aj keď začali spoločné bohoslužby, život a rozvoj komunít ostáva významnou prioritou. Sú to malé, domáce cirkvi.

 Pri prvých snahách o založenie zborov sme často boli silní v aktivizme. Zapojiť sa do nejakej evanjelizačnej aktivity, kampane alebo programu nebol veľký problém (rozdávať letáky, pripraviť miestnosť na satelitné vysielanie evanjelizačných podujatí s Billy Grahamom alebo Ulrichom Parzanym a pod.). Ale zdieľať evanjelium sme, až na výnimky, takmer nevedeli. Dokonca sme v posledných rokoch zistili, že ani v cirkevnom jazyku nevieme sformulovať, čo to je evanjelium, a preto na mládežníckych konferenciách UPdate sme sa na to sústredili: Čo je evanjelium? Vieme ho vyjadriť jednou vetou? Čo je jeho obsahom. Kde, kým a ako je definované?

 Prvé snahy o vznik nových zborov narazili aj na misiologický problém v tom zmysle, že proces zakladania zborov nebol skontextualizovaný na strednú Európu, postkomunistický svet, Slovensko, naše mestá a náš vidiek, na naše náboženské prostredie. Niekde ten pokus zapasoval trochu lepšie, niekde takmer vôbec. Rozdiel bol a je aj v kontexte Čiech a Slovenska. Ani tieto skúsenosti a poznatky neboli automaticky prenosné. Hoci máme na Univerzite Mateja Bela Katedru teológie a katechetiky, v misiologickom smere a kontextualizovaní bola málo nápomocná. Dve knihy, ktoré vydalo združenie Ježiš pre každého, zďaleka nestačili na túto novú výzvu.[1]

 Málo sme rozumeli tomu, čo proces zakladania zborov obnáša. Že (1) je tu nemenná zvesť evanjelia, (2) že sme tu my, ktorí ho chceme prezentovať a (3) že je tu prostredie, v ktorom ho chceme prezentovať. Niekedy sa podceňovala alebo preceňovala zvesť, niekedy zase prostredie a často sa venovala malá pozornosť samotným zvestovateľom/zakladateľom (či je to jeden človek, malá skupinka alebo väčší tím; či sú to single ľudia, manželia alebo celé rodiny; či sú z jedného zboru alebo z viacerých). Tieto tri faktory určujú, aký to bude zbor. Najčastejšie to asi aj neúmyselne smerovalo k vytvoreniu zmenšených kópií pôvodných zborov. Alebo až k zámernej negácii pôvodnej formy a prechod k radikálne inej forme zboru. A prirodzene to narazilo na realitu: Nedá sa mať v malom spoločenstve besiedku, dorast, mládež, kapelu aj spevokol. Alebo robiť „alternatívne bohoslužby“ – s alternatívou k čomu? Zároveň zmene a vývoju podliehajú dve zložky – jednak tím zakladateľov a tiež aj prostredie, v ktorom pôsobia. Pritom predpokladáme, že zvesť ostáva nemenná, aj keď ani to, žiaľ, nie je vždy a všade zaručené.

 Špecifickou výzvou pre zakladateľov je zabezpečenie ich živobytia a zabezpečenie vhodných priestorov pre stretnutia. Z toho je zrejmé, že je to nad sily jednotlivcov, dokonca často nad sily jedného zboru. Ale práve tu sa otvára priestor pre spoluprácu viacerých zborov a celej denominácie. Lebo aj tie zbory, ktoré neuvažujú o zakladaní ďalšieho zboru, môžu veľmi účinne podporiť iný zbor v tomto úsilí. V našej cirkvi máme v tomto smere dokonca silný a pozitívny historický precedens: Mimoriadne zapojenie všetkých zborov materiálne, finančne, osobne a pracovne do výstavby modlitební v 70tych a 80tych rokoch. Bola to úžasná spolupráca s výrazným efektom. Teraz – v 20tych a 30tych rokoch je nová príležitosť zapojiť sa ako celá cirkev do diela šírenia evanjelia formou podpory zakladania nových zborov. Na takúto úlohu nestačí momentálne žiaden zbor sám. Ani personálne ani finančne. Ale spoločne stojí za to ísť do tohto rizika evanjelia.

 Vízia ako reťaz pozitívnych prvkov

 Vízia PLANt.sk vznikala ako reťaz malých aj väčších prekvapení. V cirkvi bolo po roku 2010 pár mladých ľudí, možno tretia generácia potenciálnych  „zakladateľov“ po roku 1989, ktorá uvažovalo o tom, že má zmysel rozširovať evanjelium cez zakladanie zborov. Túžili spolu o tom hovoriť, niekam sa pohnúť, niečo konkrétne urobiť a pomáhať si. Vtedy do toho prišiel Tomáš Grulich z českej strany, ktorý týmto úvahám dal rámec, štruktúru, cieľavedomosť a vlastné skúsenosti. Prvé roky bol dokonca predsedom nášho slovenského odboru pre zakladanie zborov. Významným posunom bola potom služba obetavého a skúseného Steva Elliotta (Church Assistance Ministry), ktorého k nám doviedol práve Tomáš Grulich. V rámci viacročného partnerstva nám Steve predstavil a pomohol adaptovať koncept ABC (A – Assessment, B – Basic training, C – Coaching) pre zakladanie zborov na naše podmienky. Získali sme potrebné a užitočné nástroje na overenie, prípravu a vystrojovanie služobníkov a tímov. Zároveň sa tímy mohli zapojiť do kurzov M4 (Master, Mission, Multiplication, Movement), ktoré organizovala Česká evanjelická aliancia v spolupráci s Národnou sieťou zakladania zborov v Nórsku. Začali sa vytvárať medzinárodné vzťahy a väzby medzi zbormi, ktoré chcú zakladať nové zbory, aj medzi služobníkmi, ktorí sa v tom angažujú.

 Toto množstvo impulzov viedlo k presvedčeniu, že je nutné mať pred sebou cieľ. Ako by mohla vyzerať budúcnosť o pár rokov? Kam by sme sa chceli, ak Pán dovolí, dostať? Lebo potom sa dá premýšľať o tom, aké by mali byť prvé kroky, aby sme sa tam dostali. Z toho vznikla vízia 4x10. Bolo to odvážne vyjadrenie cieľa, na ktoré nie sme v cirkvi zvyknutí, lebo vyznieva príliš manažérsky. Pre niekoho možno až arogantne. Ale ona sa nerodila ani z nekritického optimizmu, ani z triumfalizmu, ani z vedomia, že na to máme. Práve naopak, rodila sa z núdze, v minimalistických podmienkach, s takmer nulovými prostriedkami ako odpoveď na potrebu cieľavedomosti práve kvôli týmto skromným zdrojom. Aby sa existujúce úsilie zameralo na konkrétny cieľ. A dobré príklady pre to máme aj v Božom príbehu: Božím cieľom je, aby zem bola naplnená jeho slávou tak, ako voda napĺňa moria (Habakuk 2:14aHa) – a spôsob, akým sa to má stať, je že učeníci Pána Ježiša budú získavať nových učeníkov po celom svete. To nutne predpokladá nové zbory na nových miestach aj na Slovensku; apoštol Pavol mal cieľ získať zbor v Ríme ako základňu pre svoju misijnú cestu zakladania zborov v Španielsku; v Mýzii mal za cieľ ísť do Bitýnie, ale Boží Duch ho nasmeroval do Macedónska. Je zrejmé, že konal cieľavedome, zámerne.

 Od programu k bytiu

 Ak niekto v zbore príde so zámerom evanjelizovať alebo vytvoriť misijný tím, tak väčšinou nevyvolá údiv. Minimálne v deklaratívnej rovine aspoň väčšina s tým súhlasí. Ak však povie, že by bolo dobré zakladať zbor, tak upadne do podozrenia. Nepáči sa mu náš zbor? Prečo chce deliť náš zbor? Ak vysvetlí, že by to mal byť zbor v inom okrese, kde nie je žiadny evanjelikálny zbor, tak sa stretne so značnou skepsou. Nie je nám vlastné takto uvažovať – že sme zbormi, ktoré zakladajú nové zbory. A že je to efektívna forma evanjelizácie a získavania učeníkov. Snažíme sa rozvíjať alebo aspoň udržať vlastný zbor pri živote a myšlienka na úplne novú službu v inom regióne nás veľmi znepokojí. Ale pre neveriacich alebo nenáboženských ľudí je funkčné spoločenstvo kresťanov najsilnejším dôvodom, aby začali uvažovať o viere. Lebo dnes ľudia neriešia v prvom rade to, či to, čo hovoríme, je pravda, ale či to, čo hovoríme, sa dá žiť. Ak vidia na reálnych ľuďoch život evanjelia a v reálnom spoločenstve kultúru evanjelia, potom budú viac naklonení tomu aj veriť. Teda zdravý, krásny zbor zvestuje evanjelium nielen tým, čo káže, ale tým, ako to vyzerá. Samotný zbor je svedectvom o tom, ako evanjelium radikálne premieňa životy a vzťahy.

 Postmoderný človek považuje kresťanstvo, tak ako sa všeobecne javí na verejnosti, buď za odpudivé, alebo za nemožné tak žiť. Oprávnene je sekulárnou spoločnosťou označované za „kresťanizmus“. No práve zdravý zbor naplnený evanjeliom ukazuje dnešnému skeptickému človeku aj príťažlivosť aj možnosť takto žiť. Skúsenosť komunity, kde je láska, štedrosť, odpustenie, pomoc; kde vidí ľudí oslavovať Boha, v ktorého veria, mu naživo a bezprostredne ukazuje, že to nie je fejk alebo mŕtva liturgia.

 Asi sme to opustili, alebo sme to ani pevne nemali ako naše presvedčenie, že primárnou Božou misijnou stratégiou je lokálny zbor. Evanjelista Lukáš v Skutkoch opakuje refrén ako rástla cirkev: Rástlo Slovo (evanjelium o Ježišovi Kristovi), rástol počet učeníkov (pokrstených a pripojených členov cirkvi) a rástol počet lokálnych zborov (spravovaných staršími). Kresťania, ktorí dobrovoľne aj nedobrovoľne, zámerne aj prostredníctvom okolností, v dobrých aj ťažkých časoch odchádzali zo zborov, v ktorých uverili, vytvárali nové spoločenstvá/zbory na nových miestach.

 Vízia 4x10: Úspech/neúspech alebo len začiatok?

 Pre väčšinu tých, ktorí sa podieľali na založení piatich zborov po roku 2016, to bola skúsenosť vernosti Kristovmu povereniu a skúsenosť s Božou milosťou. Pozitívom pre víziu bolo aj to, že aj keď si ju neprisvojili všetky zbory, nikto nebol otvorene proti. Vznikla veľká súhra vízie, ľudí a úsilia, ktorá sa neudiala v žiadnej inej denominácii (Apoštolská cirkev bola aktívna v ponovembrových rokoch, v miléniových už veľmi málo). Tí, ktorí to prijali za svoje, osobne výrazne porástli, lebo osvojiť si kultúru evanjelia je zdravé a rozvojové. Stanovenie cieľa umožňuje lepšie sa rozhodovať kam zamerať sily, povedať správnym veciam „áno“, pozývať ďalších ku konkrétnemu dobrodružstvu viery. Skrze zdroje a kompetencie, ktoré sme získali cez túto víziu, sme mohli poslúžiť iným denomináciám.

 Nárast počtu zborov za 8 rokov o 30% nie je málo. S tým však nekorešponduje celkový pokles členov, ktorý začal po roku 2016 a trend sa zmenil až v roku 2022. Ak neberieme do úvahy medzizborové presuny členov, tak príchod nových kresťanov do nových zborov nevyvážil odchody z ostatných zborov.  Môžeme sa pozrieť na štatistiku a uvažovať nad tým, ako by na tom boli naše zbory a naša cirkev, keby nevzniklo tých 5 nových zborov.

 Čo nám ešte dala cesta podľa tejto vízie? Máme skúsenosti, nemusíme opakovať všetky chyby; máme služobníkov, ktorí to na vlastnej koži zažili, vedia byť empatickí a sú ochotní aj schopní pomôcť a poradiť; máme zdroje, materiály, literatúru, kontakty; máme sieť domácich vzťahov a obohacujúcich priateľstiev; máme zahraničné kontakty; máme Fond nové zbory, ktorý poskytuje účinnú podporu pri zakladaní zborov; máme pred sebou založenie prvého rómskeho zboru; fungujú stáže v nových zboroch pre tých, ktorí to chcú spoznať alebo sa pripravovať; na UPdate je program 23+; letná Ponorka v nových zboroch (ponor sa do Božieho slova; ponor sa do lokálneho zboru; ponor sa do kultúry sveta) pre ochutnanie .

 Potenciál do budúcnosti je v tom, že sa budú a potrebujú spájať tí, ktorým na tom stále záleží a chcú ísť ďalej. Bez ohľadu na hranice, jazyk či denomináciu. Tí, ktorí sa neboja uvoľniť schopných aj perspektívnych služobníkov; pre ktorých smútok z odchodu služobníkov nie je traumou, ale vyznaním, že pre Krista a jeho evanjelium sa radi vzdávajú dobrého napriek bolesti. Aj keď nikdy nevedia zaručiť výsledok – lebo ani nemôžu! Dávať nový život z Ducha a zakladanie zborov zo znovuzrodených ľudí je totiž Božie dielo, v ktorom má On hlavné slovo a my sme len – v tom najlepšom prípade – Jeho verní pomocníci.

 Máme Pána a Spasiteľa – ba naopak, náš Spasiteľ a Pán má nás. Má? A keď sme v Jeho misii, úspech Jeho diela je na konci zaručený. Ak chceš riskovať pre Božie zámery, tak káž a vyučuj (kristocentrickosť, Božia sláva, Božia misia), modli sa a spievaj (dôverovať Bohu, oslavovať Ho, vyznávať Jeho objektívne charakteristiky nielen osobné prežitky), buď príkladom a mentoruj (integritný život, vlastné zapojenie, starostlivosť o ďalších), vytváraj štruktúry a zdroje (tím, plán, spolupracovníci, podporovatelia, vzťahy), opakuj (neustále sa učiť a vracať k týmto prvkom služby).

 ...Lebo Tvoje, Bože Trojjediný, je kráľovstvo, i moc i sláva!

 * * *